Čítajúc pozývací list časti totalitne zameraného vedenia KSČ  „bratskému“ Sovietskemu národu so žiadosťou o potlačenie kontrarevolúcie vo vtedajšom Československu, normálneho človeka musí mraziť na chrbte. Ako mohli naši komunisti na vlastných občanov zavolať cudzie vojská na tankoch?

Tvrdá a nekomromisná  „Normalizácia“ ,  perzekúcie občanov,  Železná opona na západnej hranici Československa, streľba na ľudí utekajúcich z totalitného režimu.

Na druhej strane disidenti, utrpenie ľudí pre vierovyznanie, Charta 77, Několik vět, Sviečková manifestácia a – 17. November 1989. Nežná revolúcia. My starší, si ju pamätáme. A nezabudneme na vďaku za šancu na lepší život.

Odišla ale totalita a jej prejavy skutočne do histórie spolu s článkom Ústavy Československej  socialistickej republiky hovoriacom o vedení štátu jedinou, Komunistickou stranou? Pochopili politici, čo je demokracia a ľudia, že November ´89  nám daj slobodu, no udržať si ju musíme sami?

Pochopili občania, že sloboda neprináša len práva, ale aj povinnosti a zodpovednosť každého jednotlivca?

Od Nežnej revolúcie uplynulo viac ako tridsať rokov. Môžeme teda povedať, že dnes už štyridsať roční ľudia o socializme vlastne nič reálne nevedia. Štyridsiatnici síce ranné detstvo v totalitnom režime prežili, no okrem odznáčika iskričky a možno nejakého pionierskeho tábora, si nič nepamätajú.

Tridsiatnici sú porevolučnými deťmi a tak si s ťažkosťami pamätajú časy Mečiaryzmu a ním do riadenia mladej krajiny presadzované totalitné praktiky. Ale skôr nie. V pamäti majú akurát tak  nedemokratické kroky za vlády Róberta Fica, vraždu – brutálnu popravu Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martinky Kušnírovej a snáď aj Ficove výroky o novinárskych prostitútkach, či urážky všetkých naokolo hlavne od momentu, kedy zločin, talianska mafia prakticky na Úrade vlády, korupcia SMER-áckych nominantov a tunelovanie verejných peňazí za vlád pod jeho vedením , sa stali vecami verejnými.

A čo dnešné deti? Nuž, tak tie sú odkázané na množstvo informácií bez problémov dostupných hlavne na internete, od veľa krát zatrpknutých a zo stavu spoločnosti frustrovaných rodičov, z ktorých mnohí s nostalgiou vychvaľujú dobu z pred roka 1989.

Negatíva vo vlastnom záujme vytesnili zo spomienok a pripomínajú si hlavne pozitíva. Tie, ktoré by ale v kombinácii s demokraciou jednoducho neboli.

Pred asi desiatymi rokmi sme spontánne založili Klub demokracie, v ktorom sme sa z času na čas stretli prevažne v priestoroch nášho štúdia a –debatovali sme. O minulosti, prítomnosti, ale aj o tom, čo nás čaká v kontexte s dianím v Európe a vo svete.

Založením a sprístupnením Múzea totality sa nám otvorili ďalšie, doteraz  nereálne možnosti stretávania sa v priestoroch na tento účel určených a pravdivo zaznamenávať minulosť pre tých, ktorých by budúcnosť  mohla prekvapiť. Nedopustime  manipulovanie histórie podľa predstáv ľudí, ktorí sa prevažne za tú svoju  hanbia.

Povedzme deťom pravdu o vlastnej minulosti !!

… a vitajte v klube demokracie.