Bola prvá po takmer ručných práčkach prevažne značky ROMO a ručných práčkach, ktorými boli naše mamy. Ono totiž inak ako ručným (možno poloručným) z dnešného pohľadu pranie na starých typoch práčok nemožno.
Tieto prvé automatické práčky pri žmýkaní skutočne boli schopné popresúvať sa po kúpeľni a za predpokladu, že boli otvorené dvere, bez problémov aj po panelákovom byte.
Najskôr rôzne vychytávky pre obmedzenie pohybu práčok vymýšľali a pre svoje polovičky vyrábali šikovní manželia v štátnych fabrikách a neskôr ukotvenie, resp. “húpačku” pre žmýkajúcu práčku vyrobil a dodával aj samotný výrobca.
V každom prípade, tak ako vlastniť farebný televízor v danom čase o hmotnosti aj cez 30 kg a rozmeroch menšej skrine, aj vlastnenie takejto práčky bolo snom snáď každej gazdinky.
Poznámka na záver: hovoríme o dobe, kedy u nás neboli jednorazové plienky a tak klasické látkové plienky bielej farby bolo potrebné prať a následne vyvárať. A tak dokola.
Vedia si súčasné mamičky vôbec predstaviť denné povinnosti tých našich?
Supertatramat – Nová automatická práčka (1973)
